V bezvedomí nás nielen fascinuje, ale tiež nás desí: bojíme. Je možné hovoriť o kontakte s našimi bezvedomím, používať nie pojmy psychoanalýzy, ale vizuálne obrazy? Hovorí to psychoanalystom Andrei Rossokhin.
Psychológia V bezvedomí – fascinujúce a skôr komplikované pozemky. Ako by ste odpovedali na otázku: Čo je v bezvedomí? 1
Andrey Rossokhin: Psychológovia radi hovoria pojmy, ale pokúsim sa tento koncept načrtnúť v živom jazyku. Zvyčajne na prednáškach trávim porovnanie v bezvedomí s makrocozmom a mikrokozmom. Predstavte si, čo vieme o vesmíre. Niekoľkokrát som zažil špeciálny stav v horách: Keď sa pozriete na hviezdy, ak skutočne prekonáte nejaký vnútorný odpor a necháte sa cítiť nekonečno, prelomte sa k hviezdam pre tento obrázok, cítite túto nekonečno vesmíru a absolútnu nevýznamnosť seba, potom sa objaví stav hrôzy. V dôsledku toho máme ochranné mechanizmy. Vieme, že priestor sa ani neobmedzuje iba na jeden vesmír, že svet je úplne nekonečný.
Mentálny vesmír je v podstate taký nekonečný, rovnako zásadne nie je známy ako makrocozm
Väčšina z nás však má predstavu o oblohe a hviezdach a my radi sledujeme hviezdy. Všeobecne to uisťuje, pretože sa z tohto kozmického priepasti zmení na planetárium, kde je povrch oblohy. Kozmická priepasť je plná obrázkov, postáv, môžeme fantazírovať, môžeme si užiť, naplniť ich duchovným významom. Ale zároveň sa chceme vyhnúť pocitu, že za povrchom je niečo iné, niečo nekonečné, neznáme, neurčité, tajné.
Bez ohľadu na to, ako sa usilujeme, nikdy nebudeme vedieť všetko. A jedným z významov života, napríklad vedcov, ktorí sa zaoberajú hviezdami, je zistiť niečo nové, zistiť nové významy. Neviem všetko (to je nemožné), ale napredovať v tomto porozumení.
Vlastne, celý čas som hovoril v zmysle, ktoré sú absolútne použiteľné na mentálnu realitu. Psychoanalytici aj psychológovia sa snažia nielen liečiť ľudí (psychoanalytici a psychoterapeuti vo väčšej miere), ale tiež rozpoznať svoj duševný vesmír, uvedomujúc si, že je nekonečný. V zásade je to rovnako nekonečné, rovnako zásadne nie je známe ako makrocozm. Význam našej psychologickej psychoanalytickej práce, ako aj medzi vedcami, ktorí skúmajú vonkajší svet, je pohnúť sa.
Význam psychoanalytickej práce, ako aj medzi vedcami, ktorí skúmajú vonkajší svet, je pohnúť sa
Jedným z významov života človeka je objav nových významov: ak neodhaľuje nové významy, ak nie je v tom, že sa stretne s niečím neznámym, podľa môjho názoru stráca zmysel života.
Sme v neustálom a nekonečnom objavení nových významov, nových území. Všetky ufológia, fantázie okolo mimozemšťanov, to je odraz našej bezvedomia, pretože v skutočnosti sme našimi vlastnými a túžbami, strachmi, strachmi a úzkosťami a úzkosťami a zážitkami, všetci vyčnievame z vonkajšej reality vo forme milióna fantázií o cudzincoch o cudzincoch, ktoré by sa mali lietať a zachrániť sa o nás, alebo by sa mali starať o to, že by sme mohli byť nejakými tradičnými tvorcami, tí, ktorí chcú, ktoré chcú.Zničiť nás.
To znamená, že v bezvedomí kamagra original je oveľa vážnejšia, hlboká a veľká vec, ako to, čo vidíme v každodennom živote, keď robíme veľa nevedome: automaticky ovládame stroj bez premýšľania o tom, že otočíme knihu. V bezvedomí a v bezvedomí sú rôzne veci?
A. P.: Existujú nejaké automatizácie, ktoré išli do bezvedomia. Ako sme sa naučili riadiť auto – uvedomili sme si ich, a teraz sme napoly -automaticky riadili ho. Ale v kritických prípadoch si náhle uvedomujeme nejaké chvíle, to znamená, že ich dokážeme uvedomiť. Existujú hlbšie automatizty, ktoré si nemôžeme uvedomiť napríklad, ako funguje naše telo. Ale ak hovoríme o duševnom v bezvedomí, potom je tu zásadný moment. Ak znížime všetko v bezvedomí na automatizmus, ako je to často, potom v skutočnosti vychádzame zo skutočnosti, že vnútorný svet človeka je obmedzený racionálnym vedomím a niektorými automatizmami, telo sa tu dá pridať aj tu.
Prichádza na chvíľu, keď skutočne viete, že môžete zažiť lásku a nenávisť voči tej istej osobe
Tento pohľad na nevedomie redukuje psychiku a vnútorný svet človeka na obmedzený priestor. A ak vyzeráme takto na našom vnútornom svete, potom to z nášho vnútorného sveta robí mechanický, predvídateľný, kontrolovaný. Toto je vlastne falošná kontrola, ale zdá sa, že kontrolujeme. A preto nie je miesto na prekvapenie alebo niečo nové. A čo je najdôležitejšie, nie je miesto na výlet. Pretože hlavným slovom v psychoanalýze, najmä vo francúzskej psychoanalýze, je cesta.
Vykonávame výlet do nejakého sveta, ktorý trochu poznáme, pretože máme skúsenosti (každý psychoanalyst odovzdáva svoju vlastnú analýzu skôr, ako začneme pracovať hlboko a vážne s inou osobou). A tiež ste žili v knihách, filmoch alebo niekde inde-celá humanitárna sféra o tom.
Prečo je potom cesta do hĺbky psychiky tak vystrašená? Prečo je táto priepasť v bezvedomí, nekonečno, ktoré nám možno odhaliť na tejto ceste?
A. P.: Prečo sme strašidelní, napríklad myšlienka ísť do vesmíru? Je strašidelné si dokonca predstaviť. Banálnejší príklad: S maskou je všeobecne každý z nás pripravený plávať, ale ak sa plavíte príliš ďaleko od pobrežia, potom sa začína taká temná hĺbka, že sa inštinktívne vrátime späť, aby sa situácia ovládala, aby sme kontrolovali situáciu. Existujú koraly, je to krásne, môžete sledovať ryby, ale hneď ako sa pozriete do hĺbky, existujú veľké ryby, nevie, kto príde, a vaše fantázie okamžite vyplňte tieto hĺbky. Ste nepríjemní. Oceán je základom nášho života, nemôžeme žiť bez vody, bez oceánu, bez hĺbky mora.
Freud objavil to isté v bezvedomí, veľmi vnútorný svet človeka, plný úplne odlišných ambivalentných pocitov
Dávajú život každému z nás, ale zjavne vystraší. Prečo tak? Pretože naša psychika je ambivalentná. Toto je jediný termín, ktorý dnes používam. Ale toto je veľmi dôležitý pojem. Môže to naozaj cítiť a môžete žiť až po niekoľkých rokoch analýzy. Prichádza na chvíľu, keď akceptujete ambivalenciu tohto sveta a váš vzťah k nemu, keď skutočne viete, že môžete zažiť lásku a nenávisť voči tej istej osobe.
A to vo všeobecnosti nezničí ani druhého, ani vy, môžete naopak vytvoriť kreatívny priestor, priestor života. Stále je potrebné prísť do tejto chvíle, pretože sa pôvodne obávame tejto ambivalencie: radšej len milujeme človeka, ale bojíme sa pocitov nenávisti spojenej s ním, pretože v vínach, sebakonfúzii, veľa hlbokých pocitov.
Čo je Freudov génius? Spočiatku pracoval s pacientmi, chorou hystériou, počúval ich príbehy a postavil myšlienku, že došlo k určitému sexuálnemu zneužívaniu dospelých. Každý verí, že v tomto bola revolúcia spáchaná Freudom. Ale v skutočnosti to nemá nič spoločné s psychoanalýzou. Toto je čistá psychoterapia: myšlienka určitého zranenia, ktoré môžu dospelí spôsobiť dieťaťu alebo sebe navzájom a ktoré potom pôsobia na psychiku. Existuje vonkajší vplyv, existuje vonkajšia trauma, ktorá viedla k príznakom. Musíme toto zranenie spracovať a všetko bude v poriadku.
A génius Freuda bol práve to, že sa tam nezastavil, pokračoval v počúvaní, pokračoval v práci. A potom objavil samotné bezvedomie, veľmi vnútorný svet človeka, plný úplne odlišných ambivalentných pocitov, túžob, konfliktov, čiastočných alebo nahradených fantázií, najmä infantilných, najskorších, najskorších. Uvedomil si, že záležitosť nie je vôbec zranená. Je možné, že väčšina prípadov, v ktorých sa spoliehal, nebola pravdivá z hľadiska sociálneho hľadiska: povedzme, násilie od dospelých, to boli fantázie dieťaťa, ktoré v nich úprimne verili. V skutočnosti Freud objavil vnútorné nevedomé konflikty.
To znamená, že nebol vonkajší vplyv, bol to vnútorný mentálny proces?
A. P.: Interný mentálny proces, ktorý sa predpokladá, že okolitý dospelí. Je nemožné obviňovať dieťa z toho, pretože je to jeho mentálna pravda. Práve tu Freud zistil, že zranenie, ukázalo sa, že nie je vonkajšie, toto je presne konflikt. V nás sa vyvíjajú rôzne vnútorné sily, všetky druhy jednotiek. Len si predstavte ..
Takže som sa raz pokúsil cítiť, čo cíti malé dieťa, keď sa rodičia bozkávajú. Prečo sa napríklad bozkávajú na pery, ale nemôže? Prečo môžu spolu spať a som sám a dokonca aj v inej miestnosti? To nie je možné vysvetliť. Z čoho Zeme? Dochádza k kolosálnej frustrácii. Z psychológie vieme, že akýkoľvek ľudský rozvoj prechádza konfliktmi. A z psychoanalýzy vieme, že akýkoľvek vývoj človeka, osoby vrátane nielen prechádza konfliktmi, ale prostredníctvom sexuálne orientovaných konfliktov. Moja obľúbená fráza, ktorú som kedysi formuloval: „Bez sexuality neexistuje osobnosť“. Sexualita pomáha osobným rozvojom.
Dieťa chce ísť a vyliezť na svojich rodičov v posteli, chce byť s nimi. Ale je zakázaný, je poslaný späť, a to mu spôsobuje úzkosť a nedorozumenie. Ako sa vyrovnáva? Stále sa dostane do tejto miestnosti, ale ako? Dostane sa tam vo svojej fantázii, a to ho začína postupne uisťovať. Preniká tam a fantazíruje, čo sa tam deje. Odtiaľto sa rodia všetky tieto skúsenosti, tieto surrealistické obrázky umelcov, nekonečne ďaleko od biológie a od fyziológie sexuality dospelých. Toto je formovanie mentálneho priestoru zo zvukov, nápadov, pocitov. Ale toto dieťa uisťuje, že cíti, že v skutočnosti začína kontrolovať situáciu, získa prístup do rodičovskej spálne. A tak získava nový význam.
Akékoľvek ďalšie spôsoby získania prístupu k nášmu v bezvedomí sú možné okrem psychoanalýzy?
A. P.: Pretože v bezvedomí je všade, je všade prístup. Prístup do bezvedomia je v každom okamihu nášho života, pretože nevedomie je vždy s nami. Ak sme viac pozorní a snažíme sa pozerať za povrch oblohy, o ktorej som hovoril, potom nám v bezvedomí pripomína nás kníh, ktoré sa nás dotýkajú, aspoň trochu, spôsobujú nám pocity, nie nevyhnutne pozitívne, odlišné: bolesť, utrpenie, radosť, potešenie. Toto je stretnutie s niektorými nevedomými aspektmi: v obrazoch, v kine, v komunikácii medzi sebou. Toto je špeciálna podmienka. Je to len to, že sa človek náhle otvára z inej strany, a tým je pre mňa otvorený nový Microvo. To je v poriadku.
Pretože sme hovorili o knihách a maľbách, máte nejaké živé príklady diel, v ktorých je reakcia nevedomia obzvlášť jasne pociťovaná?
A. P.: Poviem jednu jednoduchú vec a potom jedna konkrétna vec. Jednoduchá vec je, že ak skutočne zapojíte prácu, je to cesta do bezvedomia a ak to vzrušuje vaše pocity a nie nevyhnutne dobré pocity – to je podľa toho, že vás môžete rozvíjať. A konkrétna vec, ktorú by som chcel zdieľať, je mimoriadne paradoxná. Najlepšia práca o psychoanalýze, ktorú som čítal, je filmové skóre s názvom Freud. Napísal mu Jean-Paul Sartre.
A. P.: Toto je ten istý filozof, ktorý Celý život kritizoval Freuda. Ktorý postavil veľa teórií na Freudovej kritike. A tak napísal úplne fantastickú filmovú scénu, kde sa skutočne cíti duch psychoanalýzy, najhlbšia podstata psychoanalýzy. Nečítal som nič lepšie ako táto „falošná“ biografia Freuda, kde je dôležité, ako ho Sartre napĺňa významom. Je to úžasná vec, mimoriadne jednoduchá, jasná a sprostredkuje ducha nevedomia a psychoanalýzy.